HLEDÁNÍ MĚSTA BOHŮ

Bol júl 1999. Ľudia hovorili o konci sveta predpovedanom Nostradámom. Zo všetkých síl som zháňal peniaze na novú expedíciu, tentokrát do Tibetu, s cieľom hľadania Mesta Bohov.
Kailás ma k sebe vábil, akoby hovoril, že Mesto Bohov je vedľa neho. Ostávalo však niečo nevyslovené, niečo originálne, jednoduché a veľmi múdre. Čo? Nevedel som. Teraz už poznám to znamenie. Počiatok všetkej našej analýzy vychádzal z tragického posolstva predkov, odovzdaného prostredníctvom výšky hory Kailás, rovnej 6666 metrov, a tak isto sa všetko točilo okolo čísla 6666... Hovorí sa, že po roku 2000 nastane na Zemi Zlatý vek, kedy sa začnú ľuďom odhaľovať pradávne poznania a od základu zmenia náš život. Možno preto sa nám na rozhraní vekov vydarili expedície, ktoré nás priviedli k senzačným objavom a záverom. Všetci sme v Bohu! A vždy si vspomeniem na Rericha: ako mu asi bolo s ťažkými celtovými stanmi na koňoch a s nákladom v duši, s vedomím, že ešte nenastal čas odhaliť ľuďom všetko. Pripomína to alpinistu, ktorý sa dostal takmer k vrcholu, ale rozhodol sa, že ešte nestojí za to ho dosiahnuť. A môj detský cech menejcennosti mi pomáha, nedovolí, aby sa mi zatočila hlava z úspešných objavov a umožňuje mi uvedomiť si, čo znamenajú najvyššie božské predurčenia, ktoré chápal Rerich. Mali sme jednoducho viac šťastia... z hľadiska času. Po prvej himalájskej expedícii sa mi podarilo napísať knihu „Z koho jsme vznikli?“. V druhej a zvlášť tretej himalájskej expedícii sme získali mnoho zaujímavých faktov, ale o nich som ešte knihy nepísal, i keď mám v pláne napísať dve – „Kdo jsou jogíni?“ a „Hledání živé a mrtvé vody“. Štvrtá expedícia (do Tibetu) však moje plány zmenila, pretože výsledky hľadania Mesta Bohov boli natoľko zaujímavé a neobyčajné, že som sa rozhodol napísať najprv knihy z tibetskej expedície a až potom sa vrátiť k uvedeným dvom knihám. Robím príliš mnoho operácií a chronicky nemám čas na literárnu prácu. Napríklad v roku 1999 som urobil 760 operácií. Po operáciách ste unavený ako pes a do hlavy nič nelezie. Ale chorí! Je ich toľko! Veď oni k nám prichádzajú s poslednou nádejou. Chápem, že nejde operovať všetkých chorých, že vedecká práca, monografia a knihy sú dokonca dôležitejšie, ale keď pozriete do nevidomých očí človeka, začujete: „prosím vás, profesor, operujte“, znovu idete do operačného sálu.