Čo je Nedualita ?

19.08.2017

Zásadný predpoklad našej kultúry na ktorom je náš svet založený pozostáva z dvoch základných prvkov - subjektu a objektu, ktoré sa spojili vo vedomí v akte vnímania, myslenia a pociťovania.

Prirodzenosť Existencie

Základné predpoklady našej kultúry

Toto spojenie vedie k našim každodenným skúsenostiam. Napr: "cítim sa smutno", "vnímam tento strom", "vidím modrú oblohu", "počujem tečúci potok". Na základe tejto našej viery v objekt a subjekt rozlišujeme medzi pozorovateľom a objektom pozorovania, medzi pociťovateľom a pociťovaným, medzi vnímajúcim a objektom vnímania. Teda v každom prípade existuje subjekt, ktorý poznáva, vníma a cíti tento objekt.

Subjekt a objekt sú dva neoddeliteľné aspekty rovnakej viery - viery v oddelenosť, alebo dualitu. Mystici majú tendenciu skúmať subjekt a vedci a umelci zase tendenciu objavovať objekt, alebo svet. Takéto skúmanie vedie k veľmi dobrému popisu oboch aspektov nie však k pochopeniu a rozpoznaniu pravej povahy skúsenosti.

Naša podstata bytia, poznania a šťastia

​Ak máme skutočný záujem o poznanie podstaty reality musíme už od začiatku nášho skúmania našu skúsenosť založiť na pravde a odvahe ísť dostatočne hlboko v preskúmaní našej skúsenosti. Nemôžeme sa spoliehať ani na vieru, ale ani na fyziologické či mentálne procesy, ako sú vnímanie, pociťovanie, alebo myslenie. Vždy sa pýtajme" čo je naša skúsenosť?" Začnime s našim Ja. Čo môžeme s istotou povedať o našom Ja, teda subjekte.​

Aká je naša skúsenosť?

​Prvá vec, ktorá je absolútne očividná je, že "Ja som" existujem - som prítomný. Ak by som neexistoval a nebol prítomný neuvedomoval by som si tieto slová.

Druhou vecou, ktorou si môžeme byť absolútne istí je, že sme si vedomí tohto, že existujeme. To znamená máme o tom poznanie. Vieme, že sme. Ak by toto nebola pravda neuvedomovali by sme si ani myšlienky ani pocity a ani vnímanie.

Inými slovami "Ja som a som si toho vedomý", že som. Toto vedomie nášho vlastného bytia je vedomím samého seba a je to ten najistejší a najintímnejší fakt našej skúsenosti a to úplne u všetkých.

​Táto prítomnosť a vedomie toho, že sme sa nazýva VEDOMÍM. Toto slovo obsahuje dve základné kvality nášho Ja, Bytie a poznanie, tvoriace jeden celok. Bytie poznáva samo seba.

Čo ešte môžeme prehlásiť s istotou, ktorá vychádza z našej skúsenosti? Ak v našom pátraní budeme pokračovať ďalej s absolútnou istotou môžeme prehlásiť, že sme si vedomí našich vnemov, pocitov a myšlienok, ale zároveň nie sme z týchto vnemov, pocitov ani myšlienok vyrobení. Naša skúsenosť teda "Ja som" nás učí, že sme čistým bytím a poznaním.

Toto Ja by mohlo byť prirovnané k otvorenému prázdnemu priestoru v ktorom sa vyskytujú objekty ako myseľ, telo, svet - (myšlienky, pocity, vnímanie).

A rovnako, ako prázdny otvorený a prijímajúci priestor nemôže byť porušený vzhľadom ani činnosťou objektov tak ani VEDOMIE nemôže byť narušené objavením sa, alebo existenciou mysle, tela či sveta a to bez ohľadu na ich kvalitu či stav. Tento stav prijímania a otvorenosti bez odmietania je skúsenosťou šťastia, pokoja a mieru. Toto šťastie a mier nie sú závislé na stave mysle, tela či sveta a sú prítomné, ako základná povaha uvedomenia za všetkých podmienok a okolností. Takže šťastie a pokoj rovnako, ako bytie a poznanie sú našou pravou prirodzenosťou.

Objav večnosti a nekonečnosti v povahe nášho bytia

​Objav, že nie sme vyrobení z objektov mysle, alebo tela nás zbaví viery, že naša základná prirodzenosť má hranice a osud. Naše jediné znalosti pochádzajúce z mysli a tela sú naše myšlienky, city, pocity a vnemy. Všetky majú hranice, objavujú sa a zase miznú. To znamená, že naše vlastné bytie je bez hraníc teda nekonečné a vždy prítomné teda večné. Je teda bez narodenia a bez smrti. Odhalenie nekonečnej a večnej povahy nášho Ja nie je nová skúsenosť, alebo objav. Je to rozpoznanie našej všadeprítomnej bytosti. Poznanie seba samého toho, kto skutočne sme. Nedá sa to nájsť, pretože to nikdy nebolo naozaj stratené. Môže to byť len naoko prehliadané, alebo zabudnuté.

​Neskôr zistíme, že pravda a sebauvedomenie nebolo vlastne nikdy prehliadané ani zabudnuté, pretože nikdy nebolo skutočne objavené, alebo rozpomenuté.

Celá dráma zabúdania a spomínania, strácania a objavovania sa konala v imaginatívnej bubline myslenia a cítenia oddeleného vymysleného ja (príbeh o tom kto sme-ego), zatiaľ čo VEDOMIE celý čas spočívalo vo svojom mieri, šťastí a slobode všadeprítomnej a neobmedzenej prirodzenosti.

Zdánlivé zabudnutie našej pravej prirodzenosti

​Ako je možné, že sme na našu pravú prirodzenosť zabudli a prehliadame ju?

Ako paralelu môžeme použiť príklad s televíznou obrazovkou. Keď začne film na obrazovke sa objavia ľudia, budovy, krajina atď. Ak sa zahĺbime do filmu zabúdame na to, že vidíme v skutočnosti len obrazovku. Ak zabudneme na obrazovku zdá sa nám, že ľudia, budovy, krajina atď. majú svoju vlastnú realitu nezávislú od obrazovky.

Hoci táto obrazovka je sama o sebe vždy prítomná a neobmedzená ( metafóra k vedomiu ) je naša prirodzenosť zahalená, alebo prekrytá, objektmi, ľuďmi, budovami atď. ktoré sa v ňom objavujú. Takto sa zdá, že obrazovka stráca svoju vlastnú podstatu a prirodzenosť, keď na seba berie obmedzenia a limity rôznych filmových postáv a objektov. To čo je v skutočnosti všadeprítomné a neobmedzené (obrazovka) sa zdá byť konečným a obmedzeným - (objekty, ľudia, krajina, budovy atď.)

​V prirodzenom stave sa všetky pocity a vnemy objavujú na obrazovke vedomia. Všetky sú intímne rozpoznávané, cítené a vyrobené z vedomia. ( Neskôr zistíme, že ani tento model nie je úplne v poriadku - no pre súčasné pochopenie je postačujúci).

​V určitom momente (a ten moment je vždy prítomný okamih - teraz) vzniká myšlienková predstava, v ktorej vedomie je v intímnejšom vzťahu s niektorými pocitmi či vnemami, ako s ostatnými. Podobá sa to predstave, že niektoré z postáv či predmetov v našom filme sú bližšie k obrazovke, ako ostatné.

Na základe tejto viery sa neobmedzenosť, sloboda a otvorenosť zmenšujú a začínajú sa identifikovať s objektmi či myšlienkami. V stručnosti povedané neobmedzené, všadeprítomné vedomie obmedzuje samo seba. Toto zdánlivé obmedzenie skutočného a jediného vedomia sa niekedy nazýva nevedomosťou, ktorá si neuvedomuje svoju pravú prirodzenosť.

A kto je ten čo zabúda, alebo ignoruje svoju skutočnú podstatu? Určite nie vedomie. Avšak toto zabudnutie našej neobmedzenej a nekonečnej podstaty sa v skutočnosti nikdy neuskutočnilo rovnako, ako sa obrazovka nikdy nestane osobou, alebo budovou. Oddelenie sa od svojej podstaty je len iluzórnym oddelením sa. Nevedomosť je len neznalosť z hľadiska nevedomosti. Z pohľadu skutočného vedomia neexistuje zabúdanie, alebo oddelenosť od seba samého.

Zrodenie a smrť oddeleného Ja

​Týmto zdanlivým zabúdaním a prekrývaním jediného vedomia sa zdá, že oddelené ja získava nezávislú existenciu tak, ako keď sa krajina na obrazovke zdá byť skutočnou. Prekrývaním a zahaľovaním skutočnej našej podstaty a prirodzenosti sa nám zahaľuje aj náš mier a šťastie. Z tohto dôvodu oddelenosti nášho ja zažívame vždy hlbokú bolesť v našom srdci. Na to aby sme obnovili toto spojenie s našou podstatou vynakladáme obrovské úsilie. Toto spojenie väčšinou hľadáme v objektoch v činnostiach, alebo vo vzťahoch.

​Povedané v skratke imaginárne oddelené ja hľadá šťastie, lásku a kľud vo vonkajšom svete. Túžba oddeleného ja je, ako túžba nočného motýľa hľadajúcueho svetlo v plameni. Plameň je jediná vec, ktorú moľa nemôže mať. Ihneď, ako sa moľa plameňa dotkne tak zomrie. Toto je cesta motýľa, ako poznať svetlo plameňa - zomrie v ňom. A toto je aj cesta oddeleného ja, ako zažiť lásku, mier a šťastie - rozpustenie, alebo smrť.

​Všetky oddelené ja túžia po miery, kľude, šťastí a slobode. Smrť oddeleného ja je skúsenosťou slobody, šťastia, lásky a mieru. Je to odhalenie a rozpoznanie našej skutočnej povahy o sebe samom. Avšak, ako sme zistili naše oddelené ja je oddeleným ja len z iluzórneho hľadiska. Ako môže ilúzia ( oddelené ja ) zomrieť, keď ani nikdy neexistovalo? Nemôže! Môže byť len rozpoznané ako neexistujúce. A ak by bolo oddelené ja reálne bolo by nemožné sa ho zbaviť rozpoznaním. Ale našťastie to čo nie je reálne nikdy v skutočnosti nevzniká. Preto žiadna aktivita, alebo činnosť mysle nemôže priniesť pravé porozumenie. Preto všetko čo je nám treba je len odvaha, čestnosť a láska jasne vidieť a žiť dôsledky toho čo objavíme.

​Skutočné čisté vedomie je bez hraníc a nepodlieha osudu. Vie, že je nekonečné a večné. Sú to len myšlienky, pocity a vnemy čo hovoria niečo iné. Hlboký prieskum týchto myšlienok a pocitov odhalí, že neodrážajú skutočnú povahu našich skúseností. Keď je naše ja oslobodené od viery a pocitov nedostatku a obmedzenia, ktorými bolo zrejme zahalené, odhalí sa ako skutočné a jediné všadeprítomné a neobmedzené vedomie.

Podstata sveta

​Poďme preskúmať druhú stranu nášho základného predpokladu našej kultúry. Nezávislú existenciu objektov a sveta. Našou jedinou skúsenosťou o poznávaní sveta je naše vnímanie - obrazy, zvuky, chute, dotyky a pachy. V skutočnosti ešte nikto nikdy nenašiel samostatne existujúci objekt, alebo svet. To čo bolo vždy objavené sú len vnemy. Nemôžeme dokonca ani povedať, že máme vnímanie sveta, pretože ten nebol nikdy nájdený. Jediné čo môžeme s istotou povedať je, že poznáme vnímanie. A vnemy neboli nikdy nezávislé od vedomia. Je to zvláštne, ale je to fakt, ktorému naša kultúra čelí. Hmota, mŕtvy materiál z ktorého má byť náš nezávislý vesmír vyrobený nebol nikdy nájdený. Hmota je len koncept. Síce v množstve prípadov koncept užitočný, ale napriek tomu len koncept. Nikdy nebola hmota nájdená a poznaná nezávisle od vedomia.

​Dokonca ani model myšlienok, pocitov a vnemov, ktoré sa objavujú vo vedomí neobstoja pri preskúmaní a kontrolou skúsenosti. Je to len polovičná cesta k rozpusteniu viery v hmotu a myseľ a k pochopeniu primárneho postavenia vedomia. Hneď, ako zistíme nie však filozoficky, ale našou vlastnou skúsenosťou bude tento model opustený v prospech modelu, ktorý odráža realitu našej skúsenosti.

​Všetko čo vieme o myšlienkach je zo skúsenosti myslenia. Všetko čo vieme o pocitoch je skúsenosť cítenia. Všetko čo vieme o videnom je skúsenosť videnia. Všetko čo vieme o zvukoch je skúsenosť počúvania. Všetko čo vieme o myslení, cítení, videní, počúvaní, dotýkaní sa a ochutnávaní je vedomie o nich. A čo je to čo si je toho vedomé? Len niečo čo má samo schopnosť poznávať môže niečo poznať. Všetko čo je poznávané je poznanie bytia samého. Jednoducho povedané Poznanie seba samého. Teda vedomie a bytie poznáva samo seba.

​Existuje len vaše vlastné ja, ktoré nepatrí žiadnym objektom, alebo osobám, pretože tu nie sú žiadne objekty alebo osoby, ktorým by patrilo. Toto poznanie patrí samému sebe. Nie sú tam žiadni druhí. Nie sú tam objekty ani vo vnútri ani vo vonkajšom svete. A ako bežne nazývame absenciu vzdialenosti, oddelenosti a nedostatku? Nazývame ju láskou, alebo krásou. Krása je objavom, že objekt nie je objektom a láska je objavom že iní nie sú druhí.

Odhalenie našej pravej podstaty ukončuje jednu kapitolu nášho života kapitolu, v ktorej sme oddelovali samých seba a pokladali sme sa za oddelené ja, ktoré sa narodilo, rástlo, dospievalo, menilo sa a je predurčené zomrieť. Ale toto je len začiatok.

​Postupne realizujeme toto poznanie vo všetkých oblastiach nášho života a to nielen v myslení, ale aj v spôsobe ako cítime, vnímame a konáme vo vzťahoch a celom našom živote. Je to nikdy nekončiaci proces, v ktorom je v každom aspekte prítomný mier a podstata našej skutočnej prirodzenosti.

Telom a mysľou postupne prenikajú kvality uvedomenia otvorenosti, prázdnoty, transparentnosti, mieru a šťastia, ktoré sú našou prirodzenosťou a povahou.

Cesta od "Ja som niečo" na "Ja som nič" je cesta diskriminácie a vylúčenia. Cesta "Ja som všetko" je cesta lásky a zahrnutia.

Poznanie a láska

​Poznanie skúsenosťou nám odhaľuje, že neexistuje nič iné, ako všadeprítomné neobmedzené vedomie. Nič iné, ako toto vedomie nebolo nikdy objavené aj keď sa zdá, že poznávame, nezávislé telo, myseľ, alebo svet. Toto všadeprítomné a neobmedzené vedomie je v skutočnosti intimita nášho vlastného bytia, ktoré je základnou vnútornou povahou tvoriaca všetky objekty a náš svet.

​Všetky náboženstvá odkazujú na rovnaké poňatie reality. V kresťanstve vo vyjadrení "Ja a môj otec sme jedno" čo znamená, že vedomie Ja a konečná realita sú jedna a tá istá realita. V budhizme je to vyjadrené ako "Nirvána a samsára sú identické". Čisté, otvorené a prázdne svetlo vedomia, ktoré nie je vyrobené zo žiadnych vecí - je ničím a zároveň je podstatnou substanciou všetkého. V hinduizme "Atman a Atman-Param sú jedno" znamená, že keď je individuálne ja zbavené všetkých presvedčení, pocitov a obmedzení odhaľuje sa skutočné nekonečné a večné vedomie. V súfizme je ten istý princíp vyjadrený ako "Kdekoľvek padne tvoje oko je tvár boha" 

"Všetko čo je vidieť je božia tvár a je to boh ktorý ju vidí".

​Všetky tieto pravdy sú podmienené kultúrou v ktorej vznikli. No všetky poukazujú na rovnakú pravdu. Realizácia tejto pravdy odstraňuje všetky rozdiely. Za všetkými týmito rozdielmi sa nachádza krása a láska. A každý z nás na tejto planéte túži po realizácii tejto pravdy. Niektorí vedome a iní nevedome. Realizácia pravého poznania a lásky odhaľuje skutočnosť, že podstata všetkého sa nachádza v našom vnútri kde vonkajší svet je vyrobený z čistého vedomia nášho vlastného bytia.

​Naša kultúra je založená na domnienke duálnej reality, kde Ja, ako subjekt som oddelený od Ty - teba, ako objektu. Všetky konflikty a dôsledky týchto konfliktov či už ide o konflikty vnútorné, konflikty medzi jednotlivcami, spoločenské, alebo konflikty medzi národmi sú založené na tomto duálnom predpoklade.

​Najvyšším cieľom umenia, filozofie, náboženstva či vedy je odhaliť túto pravdu zážitkovým spôsobom. Jediná skutočná revolúcia je revolúcia, keď sa náš pohľad na realitu obráti hore nohami. Vedomie čisté poznanie sa stáva svedkom skúseností. Keď začneme žiť z tohto hľadiska všetko sa zmení. Zistíme, že to po čom sme celý život bolo neustále prítomné po celý čas v hĺbke nášho vlastného bytia. Je neustále k dispozícií a nie je nikdy skutočné zahalené. Je často pociťované, ako mier na pozadí našej skúsenosti, ktorý onedlho začne prúdiť von do sveta, ako radosť, sloboda, láska a kreativita. Jedinou revolúciou ktorou je možno uskutočniť zmenu od konfliktu k mieru je revolúcia či evolúcia vedomia.

Rupert Spira volne preložené Vladislav Frigo

Najnovšie články na našom blogu

Prečítajte si, čo je nové